reklama

Na návšteve u princa Filipa

V roku 2006 som dostal pozvanie do Paláca sv. Jamesa v Londýne, kde mi bola udelená zlatá cena vojvodu z Edinburghu od princa Filipa, manžela kráľovnej Alžbety II. So mnou tam však bola pre mňa oveľa dôležitejšia osoba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Kráľovná Alžbeta II. s manželom, princom Filipom, vojvodom z Edinburghu
Kráľovná Alžbeta II. s manželom, princom Filipom, vojvodom z Edinburghu  (zdroj: TASR)

Bolo nás tam niekoľko sto ocenených, rozdelených do viacerých nádherných historických reprezentatívnych miestností. Princ Filip (1921) nemohol udeliť cenu každému osobne, ale prešiel všetky miestnosti a boli sme rozmiestnení tak premyslene, že prešiel v tesnej blízkosti popri každom ocenenom. V každej miestnosti sa vždy pri niekoľkých ocenených na chvíľu pristavil. Ja som mal to šťastie, že sa pristavil akurát pri mne. Pýtal sa nás napríklad, odkiaľ pochádzame, kde sme vykonali svoju expedíciu (t.j. najdlhšiu 80-km túru), a či sme z nej dostali otlaky na nohách. Na našu odpoveď „áno“, reagoval jeho typickým humorom, ktorým je v Spojenom kráľovstve známy už dekády a ktorý ho často dostal aj do problémov: „To má bolieť!“ [It is supposed to hurt!]. Princ Filip je vraj u zamestnancov britskej kráľovskej rodiny veľmi obľúbený práve pre jeho bezprostrednosť, uvoľnenosť a vtipné poznámky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na odovzdávanie ceny sme si mohli do paláca pozvať jednu osobu. Ja som od prvého momentu túžil pozvať svoju akoby adoptovanú starú mamu a opatrovníčku [guardian] a zároveň najväčšiu fanúšičku britskej kráľovskej rodiny, ktorú som poznal, Mrs. Parrington.

Dôležitejšia než princ

Mrs. Francis Griselda Parrington (1935, Birmingham), ktorej nikto nepovie inak než „Mrs. P.“, mi pomáhala a bola mojou kontaktnou osobou počas dvoch rokov štúdia na strednej internátnej škole v Anglicku. Prežila zaujímavý život. Pochádza z vyššej strednej vrstvy, hovorí typickým britským posh prízvukom a vydala sa za britského vojenského dôstojníka, s ktorým išla po 2. svetovej vojne žiť niekoľko rokov do Nemecka. Tam žila v komunite vojenských rodín, ale spoznala sa aj s miestnymi obyvateľmi a naučila sa po nemecky. Napriek tomu, že Spojené kráľovstvo porazilo Nemecko a situácia a vzťahy v 50. rokoch boli asi iné ako dnes, vždy sa o Nemcoch vyjadrovala s rešpektom a mala mnohé krásne spomienky. Po skončení vojenskej kariéry sa aj s manželom usídlili v malej malebnej anglickej dedinke Bloxham neďaleko od Oxfordu. Tam si jej manžel našiel prácu ako finančný správca [warden] miestnej súkromnej školy. Zamestnala sa ako učiteľka cudzích jazykov – francúzštiny a nemčiny. S manželom si adoptovali 2 deti. Jej syn bohužiaľ tragicky zomrel asi ako 20-ročný pri autonehode a jej trvalo veľmi dlho, kým sa z toho dostala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som ju spoznal až ako 70-ročnú a napriek jej vysokému veku a pokročilému štádiu artritídy bola veľmi aktívnou súčasťou miestnej komunity: spievala v miestnom spevokole, aranžovala kvety v kostole, sprevádzala turistov na blízkom zámku Broughton Castle, učila sa maľovať, robila maskérku pre divadelné hry v miestnej škole a bola k dispozícii aj so svojím autom, ak nejaký žiak alebo žiačka potrebovala napríklad odviesť na vyšetrenie do mestskej nemocnice. Jej akčnosti v jej veku sa vyrovná snáď len moja babka.

Ja s Mrs. P. pred zámkom St James`s Palace v Londýne (2006)
Ja s Mrs. P. pred zámkom St James`s Palace v Londýne (2006) 

Od malička milovala vážnu hudbu, filmy, slovné hlavolamy a zvieratá. Napriek prostrediu v ktorom vyrastala a žila, tak v čase, keď som ju spoznal, volila stranu liberálnych demokratov a mala taký zdravý mix konzervatívnych a liberálnych názorov. Mala aj dvoch dobre živených a vypasených kocúrov: hanblivého Bruna a maznáka Perkinsa. Ja som mal to šťastie, že som bol jej posledným zverencom a zároveň najväčším kocúrom (tomcat! :-) ), o ktorého sa starala. Spolupracovala totiž s mojou školou a bola ochotná bez nároku na odmenu každé 2 roky prijať k sebe nového študenta z východnej Európy. Trávil som u nej prázdniny a víkendové čajové popoludnia a nikdy som nemal pocit, že zavadziam alebo že ju tým zaťažujem. Aby som použil jej vlastné slová - stali sa z nás veľmi dobrí priatelia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dlho som nad tým premýšľal, prečo to vlastne robila a nikdy mi ani nenapadlo a možno som nemal ani odvahu sa jej to priamo spýtať. Myslel som si, že to robí aj kvôli tragédii a strate, ktorá ju postihla. Tak som jej jednoducho včera zavolal a po toľkých rokoch sa jej to spýtal. Jej odpoveď ju presne vystihuje ako ochotnú, srdečnú a noblesnú dámu: „Potrebovali, aby to niekto robil a ja som povedala, že by som to rada robila.“ [They wanted somebody to do it, and I said I would like to.]

Keď som sa rozprával s ďalšími študentami z môjho štipendijného programu o ich opatrovníkoch, tak som zistil, že niektorí ľudia to majú jednoducho v sebe - ochotu nezištne pomáhať druhým (altruizmus). Altruizmus je mravný princíp spočívajúci na nezištnej službe iným ľuďom, v ochote obetovať pre ich dobro osobné záujmy. A ak to trocha zovšeobecním, tak je to vlastnosť, s ktorou som sa v Anglicku stretával dosť často. V angličtine existuje ešte jedno pekné slovo, ktoré to vystihuje a ktoré som sa vďaka Mrs. P. naučil – selflessness (nesebeckosť, nezištnosť, obetavosť).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz už Mrs. P. býva v sociálnom zariadení pre seniorov a je o ňu dobre postarané. Pravidelne ju navštevuje jej dcéra. Napriek prirodzeným známkam staroby ako je zhoršujúca sa pamäť, koncentrácia a problémy s vyjadrovaním, sa s ňou môžem našťastie stále porozprávať. Vždy sa obávam, že keď jej budem chcieť nabudúce zavolať, tak mi oznámia na druhej strane tú smutnú správu, alebo že ma už nespozná. Ona ma vždy ubezpečuje, že prežila krásny život, že verí v život posmrtný a že je vďačná za všetko, čo jej život dal a že je pripravená aj na koniec (a nový začiatok).

Na obede s Mrs. P. v miestnej reštaurácii pri príležitosti oslavy mojich promócií (2009)
Na obede s Mrs. P. v miestnej reštaurácii pri príležitosti oslavy mojich promócií (2009) 

Pandémia koronavírusu nám mnohým veľa vzala, a bohužiaľ aj vrátane kontaktu a životov našich najbližších. Dala nám však aj čas, ktorý sme možno doteraz nemali. Čas zamyslieť sa nad svojím životom, prehodnotiť naše priority, hodnoty, vzťahy, konflikty a rodinné spory. Ak ste niekedy chceli niečo spraviť, ale nemali ste nato odvahu alebo čas, tak teraz je tá chvíľa aspoň zavolať a zaspomínať si, ospravedlniť sa, zmieriť sa alebo si odpustiť, alebo aspoň zo slušnosti pozdraviť a popriať veľa zdravia. Urobme to teraz, kým nie je neskoro.

Budem rád, keď mi dáte vedieť, či vás tento príbeh zaujal a či by ste sa chceli dozvedieť o mojich ďalších podobných zážitkoch zo života v Anglicku.

Tomáš Jacko

Tomáš Jacko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  170x

Pracujem ako konzultant a školiteľ v oblasti boja proti korupcii. Lektor na Ekonomickej univerzite v Bratislave (Katedra verejnej správy a regionálneho rozvoja). Linkedin: https://sk.linkedin.com/in/tomas-jacko-b2781329 Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu