10 tajných trikov mediálnej manipulácie (1. časť)

Autor: Tomáš Jacko | 30.11.2020 o 7:28 | (upravené 1.12.2020 o 9:13) Karma článku: 3,42 | Prečítané:  942x

Ste pravidelným konzumentom správ? Čo alebo kto je zdrojom vašich informácií? Dokážete sa ešte pohybovať a navigovať v informačnom smogu? Ako viete, že človek, médium alebo zdroj, z ktorého čerpáte informácie, vám hovorí pravdu?

Overujete si informácie z viacerých na sebe nezávislých a konkurenčných zdrojov? Ponúkam 10 jednoduchých trikov, ktoré na vás možno skúšajú tí, ktorým dôverujete.

Varovanie: Zozbierané praktiky nepochádzajú z jedného konkrétneho média a cieľom blogu nie je navádzať na takéto konanie. Účelom blogu je zvýšiť úroveň kritického myslenia pri konzumácii správ a šírení informácií.

Všetci sme si asi plne vedomí toho, že aj novinári a majitelia médií majú svoje politické názory a presvedčenie. Moje možno naivné očakávanie (a snáď aj viacerých čitateľov tohto blogu) od novinárov je, správať sa apoliticky, neutrálne, nezávisle, profesionálne a hľadať pravdu – nech je akokoľvek bolestivá a v rozpore s ich vnútorným postojom alebo presvedčením. O to viac, keď to verejne vyhlasujú. Aj novinári sú však len ľudia a je niekedy ťažké sa odosobniť a zachovať si maximálnu mieru profesionality. Aj ja som niekedy dobrovoľne obeťou konfirmačného skreslenia, avšak snažím sa vyhľadávať také zdroje, ktoré sa snažia priniesť čo najviac komplexný a presný pohľad na vec. Ak je nevyhnutné, overujem si informáciu z viacerých zdrojov. Nie každý má na toto čas, ale dnešná doba nám umožňuje overiť si akúkoľvek informáciu za pár sekúnd. Stačí len správne hľadať, alebo sa pýtať. Nie je možné vedieť a overovať všetko. Vo všeobecnosti však platí, že čím viac informácií človek má, tým robí lepšie a informovanejšie rozhodnutia.

Podobných zoznamov mediálnych trikov je viacero. Môj výber vychádza z mojich skúseností konzumenta správ, kedy som si neraz uvedomil, ako som sa nechal nachytať. Dnes vysvetlím prvých 5.

  1. Cenzúra
  2. Autocenzúra
  3. Informačné prekrytie
  4. Anonymné zdroje
  5. Neanonymné zdroje
  6. Výber témy
  7. Umiestnenie témy
  8. Rozsah témy
  9. Nálepkovanie
  10. Naratív, spin a framing

1. Cenzúra

Cenzúra je stará ako ľudstvo samotné. Jeden z moderných výrazov alebo ekvivalentov pre cenzúru je napríklad aj kultúra rušenia. Diktátorské režimy, ktoré priamo kontrolujú tok informácií, zamestnávajú cenzorov a určujú pravidlá na to, aby obmedzili prístup populácie k určitým informáciám. Niekedy to môže byť aj prínosné pre spoločnosť (napríklad ochrana detí a neplnoletých pred nevhodným obsahom), ale stretávame sa aj s využívaním cenzúry ako stratégie pre získanie alebo udržanie si politickej moci. Slovensko s tým malo bohatú skúsenosť do roku 1989. Cenzúra však bohužiaľ nie je prítomná iba v diktátorských režimoch. O cenzúre sa hovorí čoraz viac aj v západnom a slobodnom svete – napríklad vo forme už spomenutej kultúry rušenia. O tom čo to je, prečo je to nebezpečné a ako sa prejavuje aj v médiách si môžete prečítať v mojom predchádzajúcom blogu tu.

2. Autocenzúra

Autocenzúra je typom cenzúry ku ktorej dochádza dobrovoľne zo strany novinára, resp. potenciálneho autora správy. Môže nastať za viacerých okolností. Novinár síce nemá oficiálne zakázané písať o konkrétnej téme, človeku alebo spomínať určité fakty alebo názory. Prostredie v ktorom sa pohybuje (t.j. redakcia, médium, komunita, krajina) na neho však môže vyvíjať tlak, aby o určitých veciach nepísal, alebo ich nezverejnil. O niektorých témach preto nepíše napríklad aj zo strachu, že by prišiel o odmeny, o zamestnanie alebo že by musel ísť na koberček k šéfredaktorovi alebo majiteľovi média a vysvetľovať svoj text. Prečo by si takto komplikoval život? Za akú cenu? Veď je milión iných tém, ktorým sa môže venovať. A ešte ho zato pochvália kolegovia, šéf a majiteľ.

Preto keď nabudúce budete čítať noviny alebo pozerať správy, zamyslite sa, prečo sa nejaká správa alebo téma objavila, prípadne objavuje pravidelne v jednom médiu, ale v druhom ju vôbec nenájdete – a to napriek tomu, že je zjavne relevantná pre spoločnosť a čitateľov. Porozmýšľajte napríklad nad tým, kto je majiteľom toho média alebo na akých čitateľov médium cieli a bude to možno jasnejšie. Každá redakcia má plné právo namixovať výber relevantných informácií a spôsob podania pre svojho čitateľa. Ja však preferujem tie médiá, ktoré sa pri dodržaní žurnalistických štandardov neboja alebo nemajú obmedzenia písať o čomkoľvek – dokonca aj za cenu „vyrušenia“ vlastných čitateľov, majiteľov, sponzorov. Médiá by sa nemali báť otvárať aj kontroverzné témy, dať priestor aj nekonformným názorom – v ideálnom prípade z viacerých strán názorového spektra. Médiá a novinári majú byť slobodní, vrátane výberu tém. Mali by byť však aj k sebe kritickí a pochybovať o vlastnom presvedčení. Vyhnú sa tak tomu, pred čím varoval bývalý šéfredaktor denníka SME Martin M. Šimečka, keď povedal: „Novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu, nech je aj prekvapujúca a nepríjemná.“

3. Informačné prekrytie

Informačné prekrytie je trik, ktorý je možné viac a viac používať vďaka informačnému smogu, čiže obrovskému množstvu informácií, ktoré každý deň konzumujeme. Nedávno som počul, že priemerný obyvateľ Slovenska dnes za týždeň čelí približne takému objemu informácií a správ ako priemerný obyvateľ Slovenska pred 100 rokmi za celý svoj život. Znie to reálne, keďže na sociálnych médiách vzniká toľko nového obsahu, že jeden človek by dnes potreboval celý život na to, aby si pozrel všetky videá na Youtube, ktoré boli nahraté iba dnes. Dostupnosť správ, znalostí alebo informácií všeobecne je v porovnaní s minulosťou vďaka internetu a smartfónom neobmedzená. Odborne sa to nazýva informačný smog, informačné zahltenie a informačné preťaženie človeka. Čiže v prípade, že má médium, politik alebo vláda snahu odvrátiť pozornosť od dôležitej ale pre nich nepriaznivej informácie, tak ju jednoducho prekryjú inou – ideálne väčšou, bombastickejšou, škandalóznejšou (hoci aj vymyslenou). Na túto tému odporúčam film Vrtieť psom (Wag the Dog), ktorý sa volá rovnako ako táto stará politická a informačná stratégia.

4. Anonymné zdroje

Novinári a médiá majú vo väčšine demokratických krajín právo aj povinnosť chrániť svoj zdroj. Preto sa niekedy aj v našich médiách dozviete o zdroji informácie pre článok alebo reportáž ako o „osobe, ktorá si neželá byť menovaná“ alebo o „dobre informovanom zdroji“ (príklad tu a tu). Pokiaľ je to využívané pre reálnu ochranu existujúceho zdroja informácie a za účelom informovať verejnosť a chrániť verejný záujem, tak je to pochopiteľné a malo by to byť naďalej chránené. Avšak podobne ako iné ochranné mechanizmy, tak aj tento môže byť ľahko zneužitý a použitý napríklad pre účely šírenia dezinformácií, cielenú antikampaň a podobne. Akú má čitateľ možnosť zistiť a overiť si, že zdroj bol skutočný a že hovorí pravdu? V tomto prípade musí veriť redakcii, že to tak naozaj je. Majú však napríklad slovenské redakcie možnosti overiť si informácie a zdroje, keď ich napríklad automaticky preberajú z agentúr alebo zahraničných médií?

5. Neanonymné zdroje

Pokiaľ dokážeme jasne identifikovať zdroje informácií, tak by mala byť informácia samotná dôveryhodnejšia. Preto sa v serióznych médiách pod články podpisujú autori celým a skutočným menom. Čo ak sa však zdroj alebo autor jednoducho mýli? Alebo čo ak cielene klame? Alebo čo ak je zdroj vybratý selektívne, aby dokázal to, čo autor článku chce? Alebo čo ak vyjadrenie zdroja je vytrhnuté z kontextu a ukazuje tak udalosť alebo človeka v úplne inom svetle? Moju skúsenosť, keď som sa ja nechal nachytať, som opísal tu.

Pokračovanie TU.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Z paralelnej reality, v ktorej premiér uviazol, sa nemá šancu vymotať (týždeň podľa Schutza)

Minulosť už dobieha aj veľké ryby.

Cez čiaru: Ktorí vplyvní ľudia dláždili cestu Haščákovi a Pente?

Kto boli vplyvní známi a kamaráti na strane Penty?


Už ste čítali?