Jánošík, Bátorička a Štefánik: mohlo byť všetko inak?

Autor: Tomáš Jacko | 29.9.2020 o 7:23 | Karma článku: 4,51 | Prečítané:  784x

Historiografia: čo sa naše deti v školách na dejepise nenaučia. Čo keby naši školáci na hodinách dejepisu diskutovali o vine Jánošíka, skutkoch Bátoričky a smrti M. R. Štefánika?

Tento blog nemá za cieľ podporovať konšpiračné teórie, alternatívne fakty, podporovať extrémne názory a podobne. Snaží sa cez notoricky známe historické príklady priblížiť a vysvetliť odborný výraz a tému, vzbudiť záujem o históriu, kritické myslenie a verejnú civilizovanú diskusiu.

Bolo to akoby včera, keď som bol na prvej hodine dejepisu na strednej škole v Anglicku a tam Mr Hatton veľkými písmenami napísal na tabuľu: „HISTORIOGRAPHY“. Najprv som si myslel, že v slove má chybu, alebo že je to nejaký odbornejší výraz pre „history“. Mýlil som sa. Išlo o pre mňa vtedy úplne nový koncept, ktorý mi už navždy pozmenil pohľad na dejiny, historické pramene, ich hodnovernosť, dôležitosť interpretácie, kontextu doby, súvislosti a argumenty.

Historiografia (ekvivalent historická veda) je podľa slovenskej Wikipédie „spoločenská veda zaoberajúca sa skúmaním, poznávaním, interpretáciou a hodnotením dejín na základe historických prameňov, pričom využíva historické metódy“. Požičiam si ešte definíciu Britannica, podľa ktorej historiografia je „kritické skúmanie prameňov, výber konkrétnych detailov z autentických materiálov týchto prameňov a syntéza týchto detailov do príbehu, ktorý obstojí v skúške kritického skúmania“. Aby to bolo ešte viac komplikované – historiografia sa môže vyvíjať a meniť. Interpretácia tých istých prameňov sa môže meniť v priebehu storočí, desaťročí a niekedy aj z roka na rok (u nás napríklad pred a po roku 1989: činnosť a osoba Andreja Hlinku, interpretácia roly Komunistickej strany pri organizácii SNP, prevrat v roku 1948, Pražská jar a normalizácia).

Zopár historických a pre účely tohto blogu historiografických otázok notoricky známych udalostí a osobností z našich dejín na zamyslenie:

  • Juraj Jánošík – národný hrdina alebo obyčajný zlodej?
  • Alžbeta Bátoriová – deviantná vrahyňa alebo obeť závisti, ohovárania a povier?
  • Smrť Milana Rastislava Štefánika – nešťastná letecká nehoda alebo sprisahanecký atentát?

Juraj Jánošík (1688 - 1713) bol chytený, súdený, mučený a popravený v roku 1713. Okrem iných dobových prameňov sa zachoval aj rozsudok smrti nad Jurajom Jánošíkom, ktorý priamo hovorí, za čo bol Jánošík odsúdený. Takže z historického a historiografického hľadiska jasné ako facka?

Zjednodušený príbeh v podaní kontextu doby: chudobný a rebelujúci nevoľník sa postaví pred súd, kde čelí viacerým obvineniam zo zbojníctva voči prevažne bohatým vrstvám spoločnosti a účasti na vražde. Po výpovediach svedkov a po tom, ako sa po mučení z viacerých skutkov prizná, ho obesia na hák.

Nie som zástanca glorifikácie zlodejov, či už súčasných alebo tých zo začiatku 18. storočia. Vnímať však rozsudok smrti a všetky ostatné dobové uhorské pramene ako nevyvrátiteľné dôkazy o Jánošikovej vine, motíve („kradol len pre seba“) a jeho pôsobení v dobe uhorského absolutizmu, nevoľníctva, chudoby, legálneho mučenia, nulových politických práv, nevzdelanosti, atď.; keď ani o 300 rokov neskôr v dobe západnej demokracie, slobody, garancie ľudských, občianskych a politických práv, delenia moci, právneho štátu, 100 % spoločenskej gramotnosti, nezávislých médií a všadeprítomných sociálnych médií nemôžeme plne dôverovať„našim“ slovenským súdom,  sudcom a ich rozsudkom; je aspoň hodné zamyslenia.

Alžbeta Bátoriová (1560 - 1614) žila ešte dávnejšie, narodila sa viac než 100 rokov pred Jurajom Jánošíkom. Predovšetkým film Juraja Jakubiska vzbudil väčší záujem o túto uhorskú „krvavú“ grófku. Namiesto tradičného a učebnicového obrazu o krutej a krvilačnej Čachtickej pani, Jakubisko ponúka alternatívny príbeh spravodlivej Bátoriovej ako bylinkárky a dobrosrdečnej ľudovej liečiteľky proti ktorej intrigujú konkurenčné šľachtické rody. Podobne ako v prípade Jánošíka, historici vychádzajú z dobových – teda 400 rokov starých historických prameňov. Poďme teda z roku 1614 do súčasnosti a zamyslime sa nad tým, koľko závisti a záujmu o bohatých, krásnych, úspešných alebo kontroverzných ľudí („celebrity“) je na Slovensku. Bulvárne médiá od doby, kedy boli povolené (1989), majú dlhodobo najväčšiu čítanosť a sledovanosť. Myslíte si teda, že ľudia, ktorí žili na Slovensku boli pred 400 rokmi iní? Že vtedy všetci alebo aspoň väčšina z nich čítali Platóna, zmýšľali racionálne, správali sa altruisticky, robili informované rozhodnutia, dôverovali iba overeným zdrojom a nešírili hoaxy? Viaceré výskumy ukazujú, že dnes rastie počet ľudí, ktorí veria konšpiračným teóriám a fámam. Je to napriek tomu, že zažívame najvyššiu dostupnosť informácií, vzdelania a vedeckých výstupov v histórii. Čo myslíte, ako bol na tom bežný obyvateľ Čachtíc v stredoveku?

Skúsme teda niečo historicky bližšie a s lepšou možnosťou konfrontácie dobových svedkov a ich výpovedí. Smrť Milana Rastislava Štefánika (1880 - 1919) si dovolím z hľadiska verejného diškurzu a množstva nejasností a konšpiračných teórií prirovnať k smrti amerického prezidenta Johna F. Kennedyho (1917 - 1963). Podobne ako na Slovensku, kde sa za oficiálnu príčinu smrti M. R. Štefánika považuje letecká nehoda; v USA je za atentát na amerického prezidenta oficiálne zodpovedný Lee Harvey Oswald. Avšak podobne ako na Slovensku, kde je relatívne veľa občanov dodnes presvedčených o atentáte a sprisahaní proti Štefánikovi, je v USA relatívne veľa Američanov presvedčených o sprisahaní proti Kennedymu a iných verziách atentátu.

Ak by aj bolo možné pochybovať a konštatovať zaujatosť súdov, vyšetrovania; a výberu a hodnovernosti dôkazov voči Jánošikovi alebo Bátoriovej, tak v prípade Štefánika by to malo byť z hľadiska dokazovania a historiografie oveľa jednoznačnejšie. Prečo ale potom aj v iba 50-ročnom prípade Kennedyho tisíckrát lepšie zdokumentovaného a vyšetrovaného atentátu vzniká naďalej toľko otáznikov?

Cieľom a predmetom štúdia histórie v našich školách by nemalo byť iba dozvedieť sa a naučiť sa (v extrémnom prípade doslovne memorovať) konkrétne historické fakty. Možno rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie, je naučiť sa a pochopiť kontext doby, dejinné súvislosti a vnímať historické pramene ako výtvor ľudí – s ich silnými a slabými stránkami, rôznou motiváciou, presvedčením, názormi a vplyvmi.

Venované Mr Hattonovi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?