Kultúra rušenia: máte právo byť zrušený (1. časť)

Autor: Tomáš Jacko | 3.9.2020 o 7:27 | (upravené 5.9.2020 o 20:33) Karma článku: 3,14 | Prečítané:  444x

Nový termín a fenomén, ktorý sa dostal do mediálneho a verejného povedomia na celom svete iba v posledných rokoch. Je tu však už stáročia.

Keď sa začal používať tento termín najskôr v pravicových kruhoch na sociálnych médiách, tak to mnohí považovali za konšpirácie. Keď tento termín začal v prejavoch používať americký prezident, tak to mnohí považovali za politickú rétoriku. Keď ale pred kultúrou rušenia začali varovať už aj ľavicoví intelektuáli, umelci a ďalšie osobnosti a začali sa mu venovať aj vedci, tak to už stojí za povšimnutie a mali by sme tento staronový fenomén začať brať vážne. Slovensko má s ním tiež už bohatú skúsenosť.

Nový fenomén?

Kultúra rušenia (z angl. cancel culture) je spôsob, akým je možné viac-menej bez následkov umlčať tých, s ktorými nesúhlasíte. Je to spôsob, akým je možné zabrániť šíreniu ich názorov alebo ideológie. Najčastejšou pracovnou metódou kultúry rušenia je „zrušiť“ niekomu možnosť šíriť myšlienky najprv v tradičných a mainstreamových médiách a potom aj sociálnych médiách. Ďalší vývojový stupeň tejto „kultúry“ je človeka alebo komunitu ľudí s nejakým pre niekoho nevhodným názorom zrušiť kariérne. Zatlačíte na zamestnávateľa, aby ho vyhodil a budete tlačiť a robiť problémy všetkým ďalším zamestnávateľov, ktorí sa opovážia ho zamestnať. Ak sa vám toto zdá byť príliš veľké sci-fi, tak vo vyspelom svete sa to už deje. Na Slovensku mali a majú tiež viacerí problém so zamestnaním, lebo sú „zrušení“. Zatiaľ podľa mňa nie sme našťastie v stave, že je to kvôli politickej strane alebo názorom, ktoré v súkromí podporujú. Bohužiaľ, bežne sa stáva, že je to kvôli ich odvážnym rozhodnutiam, neochote podvoliť sa tlaku z vrchu, ich jasnému postoju voči nespravodlivosti, korupcii a zlu.

Kultúra rušenia však nie je nič nové. Má iba nový názov a využíva sofistikovanejšie metódy. Do roku 1989 sme ju poznali aj u nás ako cenzúru. A siaha ešte viac do minulosti. Stáročia predtým a aj dnes sú vo viacerých krajinách sveta zoznamy zakázaných kníh. V stredoveku bolo bežné, že kritikov, resp. tých s opačným alebo iným názorom ako bolo dovolené, mučili alebo ak neodvolali svoj názor, tak ich rovno popravili. Dnes ľuďom s nekonformným názorom inkvizičný súd a upálenie nehrozí - o ich mediálnej a digitálnej existencii a de facto slobode prejavu dnes nerozhoduje cirkev, ale veľkí mediálni hráči a technologickí giganti: Google, Facebook, Twitter a ich orgány, ktoré posudzujú vhodnosť obsahu.

To robili aj doteraz pri šírení alebo podnecovaní násilia alebo protizákonnom konaní a obsahu. Problém však nastal hlavne v priebehu posledných pár rokov, keď sa dôvody, prečo môžu nejaký obsah stiahnuť a zrušiť rozšíril a je otvorený interpretácii posudzovateľov (kritici ich vnímajú ako „cenzorov“).

Najprv demonetizovať a potom deplatformovať

Pokiaľ chce niekto šíriť pre niekoho iného radikálne, nevhodné alebo diskomfort spôsobujúce názory, tak ho môžu jednoducho deplatformovať (t.j. odobrať vašu mediálnu platformu) – zrušia mu profil, blog alebo youtube kanál. Predtým možno dostane priateľské varovanie alebo ho najprv demonetizujú, čiže mu odoberú možnosť zarábať na reklamách a jeho obsahu (napr. reklama počas Youtube videa, Google reklamy). Výsledkom je to, že jeho youtuberská kariéra alebo sen o nej je preč.

Ak nebudete mať z čoho žiť, tak sa začnete živiť skôr či neskôr niečím iným. Budete mať tým pádom menej času na prípravu obsahu a videí. Tie budú menej kvalitné a bude ich stále menej a menej. Po čase vás to prestane baviť a úplne s tým skončíte. Viacero napríklad amerických „alternatívnych“ tvorcov preto začalo predávať merchandise – tričká a mikiny s ich logom a motívom, alebo rovno vyzývajú svojich fanúšikov, aby im prispievali na ich činnosť jednorazovým alebo pravidelným príspevkom. Pokiaľ ale nemáte v sebe obchodného ducha alebo ste naopak natoľko hrdí, že by ste nežiadali o finančný príspevok od fanúšikov, alebo nemáte dostatok skalných fanúšikov, tak skončíte.

Nezakážu vám ani písať a vydávať knihy a časopisy, ale napríklad stiahnu vašu knihu z predaja v obchodnej sieti alebo ju neumožnia predávať na ich portáli. Je to predsa ich platforma a oni si vyhradzujú právo nato, komu ten priestor poskytnú. Toto je logické, keďže ani Tesco nemôžete prinútiť, aby predávalo vaše buchty. Môžete si teda knihy ďalej predávať, ale už len cez váš malý web (o ktorom sa nikto nedozvie) alebo cez „konšpiračné“ a „alternatívne“ weby. Alebo sa ešte môžete inšpirovať Matejom Hrebendom a predávať knihy od dverí k dverám a stáť pred hlavnou stanicou.

Môžete si naďalej písať na internete čo len chcete, ale už len s ťažkosťou sa to dostane k masám. Zostávajú vám ešte spomínané „konšpiračné“, „alternatívne“, „extrémistické“, „ultraľavicové/pravicové“ weby, youtube kanály, časopisy, internetové rádiá. Možno ani vy ste ich doteraz nesledovali a nepodporovali. Ale sú to jediné, čo vám zostalo a sú tí jediní ochotní dať vám mediálny priestor. Čo teda spravíte?

Pokračovanie blogu tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Navrhli odvolať rektora STU Fikara, na rokovaní bola polícia

Akademici si odhlasovali koniec Miroslava Fikara.

Slovensko otestujú celoplošne cez víkend (minúta po minúte)

Počas pilotnej fázy plošného testovania otestovali 140 945 ľudí.


Už ste čítali?