Čo sa môžu Danko, Fico, Truban a Kiska podučiť od Márie Terézie

Autor: Tomáš Jacko | 17.12.2019 o 7:57 | Karma článku: 4,68 | Prečítané:  1867x

V modernom biznis HR jazyku sa tomu hovorí „reality check“. Mečiar, Dzurinda, Fico, Danko a Pellegrini robili a robia kľúčovú manažérsku chybu. Trubanovi, Beblavému, Kiskovi, Hlinovi a ďalším zas čoskoro hrozí.

Obklopujú sa až príliš často tzv. „yes men-mi“ - čiže pritakávačmi, pätolizačmi ba až riťolezmi, prípadne „šikovnými“ hlavnými štátnymi radkyňami, ktoré by v živote nešli proti vôli a nálade svojho chlebodarcu. Majú strach povedať mu do očí pravdu, a to, že je cisár nahý. Tolerujú mu jeho chyby, prehrešky, excesy. Tie keď nie sú včas konfrontované, tak majú tendenciu sa opakovať a stupňovať, až väčšina z týchto lídrov prepadne bohorovnosti, narcizmu a sú skôr prípadom pre psychológa/psychiatra/psychoterapeuta. Jedného odporúčam, ktorý to podľa mňa v rozhovore roka vysvetlil ďaleko lepšie a odbornejšie ako ja.

Na histórii ma vždy fascinovali historické osobnosti – s ich prednosťami a chybami. Mnohé z vojen alebo objavov by sa nestali a dejiny by sa odohrali úplne inak, keby sa panovníci rozhodli inak alebo keby mali iné osobnostné črty. Už od čias Henricha VIII. stredovekí panovníci čítali napríklad Machiavelliho Vladára alebo ďalšie kľúčové a dnes už klasické filozofické, politické a vojenské diela. Panovníci boli - a vidíme to aj na kráľovských rodinách dneška - od malička vychovávaní k tomu, že jedného dňa prevezmú trón, zodpovednosť za stav spoločnosti a budú vládnuť až do smrti. História nám rozpráva príbehy rôznych panovníkov a ich osudy. Od absolutistických vládcov (napr. Ľudovít XIV.) násilných tyranov (napr. Ivan IV.) až po osvietených panovníkov (napr. Mária Terézia, Alžbeta I.) – napĺňajúc dávnu 2500 rokov starú Platónovu utopickú predstavu o kráľoch filozofoch.

„Reality checker“ Márie Terézie

Márii Terézii (1717-1780) sa aj v našich školách učíme pomerne veľa. História a historiografia ju vo všeobecnosti vníma ako osvietenú, proreformnú a významnú panovníčku. To, čo sa ale v školách neučíme je jeden zaujímavý detail a to ten, akým spôsobom vlastne fungovala ako panovníčka, kým sa obklopovala a koho rady počúvala. Viacerí určite pamätajú zo školských čias na jej radcu Adama Františka Kollára – rodáka z Terchovej. Najvýznamnejšími radcami však boli Wenzel Anton von Kaunitz-Rietberg, Friedrich Wilhelm von Haugwitz a Gerard van Swieten. Určite ste ale nepočuli o radcovi menom Emanuel Silva-Tarouca, ktorý bol nielen politickým mentorom Márie Terézie, ale zároveň bol platený zato, aby pravidelne panovníčke dával spätnú väzbu, resp. ju kritizoval za všetko, čo urobila v konkrétny deň zle alebo kedy sa nevhodne správala. Upozorňoval ju a ona si to vyžadovala dokonca aj v prípade, keď použila príliš nadradený tón alebo sa správala povýšenecky a neúctivo k svojim poddaným alebo šľachticom.

Alžbeta I. si tiež vedela vybrať

Predchodkyňa a menovkyňa dnešnej Alžbety II. nebola prvou ženskou panovníčkou Anglicka. Tou bola jej sestra, Mária I. (1516 - 1558), známa taktiež ako Krvavá Mária (Bloody Mary), ktorej éra je spojená s jej tvrdým prenasledovaním a upalovaním anglických protestantov a výslednou občianskou, resp. náboženskou vojnou medzi anglickými katolíkmi a protestantami. Alžbeta I. (1533 - 1603) po nástupe v roku 1558 výrazne upokojila situáciu a napriek tomu, že bola protestantkou, tak presadzovala politiku náboženskej tolerancie. Pre tých, ktorým sa nechce čítať, odporúčam výborné filmy s Cate Blanchett: Kráľovná AlžbetaKráľovná Alžbeta: Zlatý vek.

Z mnohých predností kráľovnej Alžbety I. vyberiem len jednu: vedela si výborne vybrať svojich dvorných radcov a dôverníkov a aj im plne dôverovala. Vyžadovala od nich oddanosť štátu a rady, ktoré sa jej nemuseli páčiť, ale ktoré boli dobré pre Anglicko a jeho obyvateľstvo. Jej hlavní radcovia William Cecil a Francis Walsingham pre ňu napríklad vytvorili a riadili moderný ekvivalent tajnej polície a informačnej služby. Podarilo sa im aj vďaka tomu zabrániť atentátom a sprisahaniam proti Alžbete I., ktorá pri menovaní Williama Cecila vyslovila túto často citovanú vetu: „Očakávam od vás, že sa nedáte podplatiť žiadnym darom v akejkoľvek podobe, že budete verný štátu, a že napriek mojej vlastnej vôli mi dáte radu, o ktorej si myslíte, že je najlepšia.“ [This judgment I have of you, that you will not be corrupted with any manner of gift and that you will be faithful to the State, and that without respect of my private will, you will give me that counsel that you think best].

Víťazný február 2020?

Nech je už  február 2020 „víťazný“ pre ktorúkoľvek zo strán, snáď naši mocipáni v mene ich duševného zdravia a pozitívneho dopadu na našu spoločnosť, zvolia cestu pokory a budú načúvať aj kritike. Nielen od budúcej opozície a médií a ďalších „nepriateľských síl“ a „sprisahancov“, ale budú si vyžadovať kritiku aj z vlastných radov a riadiť sa ňou. Teda pokiaľ chcú, aby si ich história pamätala ako úspešných vládcov.

Ďakujem pani LK za inšpiráciu k napísaniu tohto blogu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?