Čoho sa učitelia boja

Autor: Tomáš Jacko | 8.11.2019 o 8:13 | Karma článku: 8,67 | Prečítané:  3457x

Kto iný, ak nie my, učitelia máme mať odvahu a byť našim žiakom príkladom? Pomohli by nám k tomu fínske platy?

V našej spoločnosti panuje strach. Strach sa ozvať, podporiť správnu vec, zastať sa kolegu alebo dohovoriť inému, vzoprieť sa nadriadenému, nahlásiť korupciu.

Možno ste už počuli teóriu o dvoch generáciách. Sú vraj potrebné aspoň 2 generácie napr. od pádu komunizmu, aby sa niečo v spoločnosti výrazne posunulo ďalej a pozostatky komunizmu zakorenené v spoločnosti sa postupne vytratili. Ja sa ale pýtam, ako sa to stane, keď generácia dnešných učiteľov, rodičov a študentov má strach sa ozvať a bojovať za svoje práva, práva druhých alebo hoci len za správnu vec?

Ak majú policajti dnes strach riadne vyšetrovať, prokurátori obviňovať a sudcovia súdiť, tak si ďalších 20-30 rokov výrazne nepomôžeme. Jednou z možností je vo voľbách voliť tých, ktorí umožnia úradníkom a všetkým ďalším zamestnancom štátu si svoju prácu vykonávať čestne, nezávisle a bez strachu. To je ale tiež beh na dlhú trať. V systéme sú totiž ľudia, ktorí zmýšľajú úplne opačne a budú robiť všetko preto, aby nemuseli robiť nič inak a aby si udržali moc a vplyv. A keďže húfny návrat desaťtisícov „západom infikovaných“ Slovákov tiež nemôžeme očakávať, tak nám ostáva už len investovať do vzdelávania.

Keď ale budú mať aj učitelia strach učiť a nebudú viesť študentov k občianskej aktivite, odvahe a angažovanosti, tak stav na Slovensku nezmeníme ani o 5 generácií. A neviem, či by pomohli fínske 3000 eurové učiteľské platy.

  • Kde sa vytratila odvaha Štúrovcov?
  • Kde je odvaha Andreja Hlinku vymeniť slobodu za väzenie v mene boja za práva Slovákov?
  • Kde je odvaha černovských martýrov – prostých sedliakov postaviť sa v roku 1907 úradom a vtedajšej absolútnej moci a riskovať zastrelenie kvôli z dnešného pohľadu pre niekoho takej banalite, akou je vysvätenie kostola?
  • Kde sa stratila odvaha našich slabo vyzbrojených partizánov z SNP postaviť sa Hitlerovi a jeho armáde?
  • Kde je odvaha predstaviteľov Pražskej jari postaviť sa politike Sovietskeho zväzu a následnej normalizácii?

Naši predkovia riskovali toho oveľa viac ako my a v oveľa ťažších dobách v porovnaní s tou dnešnou. Neboli uznané ľudské práva, neexistovala pluralita médií, neboli ombudsmani, Európska únia a ani Európsky súd pre ľudské práva. Nebol Najvyšší kontrolný úrad, ani Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, neexistovala televízia ani investigatívni novinári. Neboli Reportéri, Reflex alebo Lampáreň, ani internet, blogeri, youtuberi, influenceri. Nebola možnosť vďaka vreckovému zariadeniu za 50 eur v priebehu sekúnd komunikovať svoju správu, kritiku, neprávosť alebo sen celému svetu. Oni riskovali svoje životy a slobodu. My riskujeme čo? Náš čas, priazeň šéfa, pohodlie, odmeny, dovolenky, lízingy, hypotéky a zamestnanie. Práve to posledné spôsobuje prirodzene najväčší strach. Ale väčší strach ako strach o život alebo slobodu?  

Keď sa ozvem, tak ma prepustia. Nechcem mať problémy. Je lepšie byť ticho a neozývať sa.

Nie je potrebné robiť ihneď revolúciu, ale riešením taktiež nie je nerobiť nič alebo alibisticky a možno naivne čakať, že sa veci vyriešia samé – nech to vyrieši niekto za mňa. Že ten alebo onen čochvíľa odíde do dôchodku. Áno, aj despotický alebo nekompetentný šéf alebo kolega raz odíde. Ale dovtedy ho tam ja budem musieť trpieť a bude ohrozovať nielen moje psychické zdravie, ale aj zdravie všetkých ostatných – nehovoriac o rozhodnutiach, ktoré za ten čas (ne)urobí. A čo ak ho nahradí ešte väčší niktoš? Teória elít nám hovorí, že elity si udržujú moc tak, že si vychovávajú svojich nástupcov, ktorí kopírujú, resp. zdokonaľujú ich konanie.

Medzi tolerovaním zla a organizovaním revolúcie je ešte mnoho poschodí. Môžeme začať tým, že podporíme kolegu, ktorý tú odvahu má. Keď už máme strach sa postaviť inému kolegovi, šéfovi alebo riaditeľovi osobne, tak môžeme našu partizánčinu viesť aspoň tak, že vychovávame k odvahe a angažovanosti svojich žiakov a deti.

Lebo ako sa v jednej pesničke spieva, „If you tolerate this, then your children will be next.“.

P.S. Všetci máme radi skutočné príbehy. V nich sa dočítame alebo vidíme, ako ľudia prežili vojny, hlad, koncentráky, väzenie, mučenie, atď. Toto všetko prežili mnohí ľudia, dokonca aj naši rodinní príbuzní, a tak my nemáme čo nariekať, ale robiť všetko pre tento krásny svet, aby taký aj ostal a bol aspoň o čosi lepší.

(Ďakujem Ti Lukáš za inšpiráciu.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Zdanie ohrozenia a žiadne odpovede. Čo ukázalo obvinenie Naďa z OĽaNO

Budúci týždeň sa prípad dostane aj pred parlamentný výbor.

Stĺpček Petra Schutza

Na vazalstve polície sa nič nezmenilo

Stíhanie Naďa z OĽaNO je zneužitím štátnej moci.

V Bratislave zmizol študent z Prešova

Bez stopy sa stratil počas behu s kamarátmi.


Už ste čítali?