10 vecí, prečo (ne)žiť v Uzbekistane

Autor: Tomáš Jacko | 25.9.2019 o 8:12 | Karma článku: 10,07 | Prečítané:  4341x

Moja pracovná cesta viedla do Taškentu – hlavného mesta Uzbekistanu. Týždeň na dokonalé spoznanie hlavného mesta a celej krajiny, ktorá je 10-násobne väčšia než Slovensko nestačí. Ponúkam preto zhodnotenie aspoň prvých dojmov.

Od 16. do 21. septembra 2019 som sa zúčastnil pracovnej cesty v Taškente. Toto je 10 vecí, ktoré ma najviac počas pobytu zaujali:

  1. Korupcia
  2. Priemerný plat
  3. Ceny
  4. Náboženská tolerancia
  5. Počasie
  6. Jedlo
  7. Ľudia
  8. Služby
  9. Bývanie
  10. Bezpečnosť

1/ Korupcia

Mojou úlohou v tejto krajine bolo vyhodnotiť pripravenosť jednej spoločnosti poskytovať certifikáty preukazujúce pripravenosť čeliť korupcii. Uzbekistan dlhodobo patril a stále patrí medzi krajiny s najvyššou mierou korupcie vo svete. V indexe vnímania korupcie za rok 2018 sa umiestnil na 158. mieste zo 180 krajín sveta (Slovensko na porovnanie je na 50. mieste). Policajti a všetci pracovníci verejného sektora s ktorými som prišiel do kontaktu však boli veľmi ústretoví a milí. Po nedávnej zmene prvého a dlhoročného prezidenta Islama Karimova (1991 - 2016) nastala v krajine atmosféra zmeny. Sprísnili sa protikorupčné zákony a nielen obyvateľstvo ale aj verejní pracovníci sa s tým vo všeobecnosti stotožnili. Policajti začali napríklad používať kamery pripnuté na telo a pokuty už nevyberajú – nenarábajú s hotovosťou. Bude to ešte chvíľu trvať, kým krajina ako celok poskočí v rebríčkoch a v miere korupcie. Avšak odhodlanie im nechýba a systémové zmeny prinášajú už prvé ovocie.

2/ Priemerný plat

Priemerný čistý plat v Taškente je približne 220 eur. Priamo v Taškente (2,5 milióna obyvateľov) je mnoho ľudí, ktorých mesačný plat neprekročí ani 50 eur. Ľudia tu žijú veľmi skromne. Na dovolenky chodia skôr lyžovať do uzbeckých hôr a keď majú ísť k moru, tak do Turecka. Zaujímavosťou je, že uzbecký a turecký jazyk, podobne ako ďalšie jazyky tohto regiónu sú príbuzné, a preto sa obyvatelia týchto krajín medzi sebou dohovoria (podobne ako u nás slovenčina, poľština, chorvátčina, ruština, atď.).

3/ Ceny

Ceny potravín sú výrazne nižšie ako na Slovensku. Napríklad cena kvalitného steaku je v prepočte iba 5 eur. Lepší obed alebo večera v peknej reštaurácii stojí 2 až 3 eurá. 90% áut na cestách sú značky Chevrolet – väčšinou Nexie a Sparky. Je to preto, lebo Chevrolet vyrába autá priamo v Uzbekistane a má kvázi monopol. Všetky dovezená autá majú vysoké clá. A autá nad 40 tisíc dolárov ešte vyššie. Škodovku som za celý čas nevidel ani jednu, zato veteránske Lady vidieť bolo. Zaujímavosťou je, že Uzbekistan a Lichtenštajnsko sú jediné dve krajine na svete, ktoré sú dvojnásobne vnútrozemské krajiny. To znamená, že aj všetky ich susedné krajinu sú vnútrozemské – bez prístupu k moru, resp. oceánu.

4/ Náboženská tolerancia

Prvýkrát v živote som bol v mešite. Všetko bolo nové, čisté, ktokoľvek mohol do mešity vstúpiť. Jediná povinnosť bola sa vyzuť a oddelený vchod pre mužov a ženy. Napriek tomu, že sa tam práve niektorí domáci modlili, tak im vôbec nevadila prítomnosť turistov. V Uzbekistane je takmer 90% obyvateľov moslimského vyznania. Zvyšok tvoria kresťania, iné náboženstvá a ľudia bez vyznania. Priamo v Taškente je veľké množstvo mešít, ale nájdete aj pravoslávne kostoly a dokonca som videl aj rímskokatolícky kostol, ktorý bol postavený poľskými prisťahovalcami ešte za cárskeho Ruska. Za celý týždeň som videl iba pár žien s hidžábom (šatka zakrývajúca vlasy) a žiadnu, ktorá by mala na sebe nikáb (závoj pre ženy, ktorý zakrýva celé telo, hlavu aj tvár) alebo burku (ako nikáb ale zakrýva aj oči). Pre porovnanie, napríklad v anglickom Manchesteri som takto oblečené ženy videl pravidelne. Napriek vysokým teplotám tu miestni obyvatelia nenosia odhaľujúce oblečenie.

5/ Počasie

V lete môže v Taškente vystúpiť teplota cez deň na slnku aj na 50 stupňov Celzia. V zime zas neklesne pod -10 stupňov. Rozdiely medzi dňom a nocou sú tu veľké. Preto mesto a ľudia „žijú” skôr podvečer, kedy v pohode stretnete aj malé deti s rodičmi v čase o 22:00. V meste je vysadených obrovské množstvo stromov okrem iného za účelom zníženia teploty v meste a životnému prostrediu. O parky sa tu príkladne starajú a každé ráno som videl množstvo pracovníkov s metlami a ručne (!) zbierať opadané listy.

6/ Jedlo

Jedlo je veľmi mäsité. Nebolo dňa, kedy by sme na obed alebo večeru nejedli mäso – väčšinou hovädzie a jahňacie/baranie. Moslimská kultúra sa odráža v tom, že tu len ťažko nájdete reštauráciu, kde ponúkajú bravčové. Nám sa takú podarilo nájsť – išlo o reštauráciu so štýlom nemeckej bierhalle. Pivo za zháňalo ľahšie, aj keď s čapovaným to bolo podobne ako s bravčovinou. Naopak vodku nebol problém nájsť. Nie však rozlievanú. Museli ste si kúpiť minimálne celú fľašu. Napriek tomu, že alkohol pijem iba výnimočne, tak vodku mi tu každý odporúčal – zo zdravotných dôvodov. Celý týždeň som mal menšie žalúdočné problémy, pred ktorými ma kolegovia varovali. Odporučili mi teda vodku na „zlepšenie zažívania“ a ono to zázračne pomohlo a problémy ustali.  

7/ Ľudia

Väčšina z 33 miliónov obyvateľov sú etnickí Uzbeci (ázijské črty) a menšina sú Rusi (európske – slovanské črty). Krajina a obyvatelia sú viac-menej bilingválni. Úradný jazyk je však uzbečtina a všetci musia dnes ovládať aj v úradnom styku predovšetkým tento jazyk. Ľudia sú celkovo veľmi milí a priateľskí. Mal som pocit, že krajina je oveľa viac rovnostárska – asi jeden z pretrvávajúcich dôsledkov socialistického/komunistického/sovietskeho režimu. To dodnes vedie k tomu, že rozdiely medzi väčšinou ľudí tu nie sú veľké, a preto si ani nemajú čo závidieť. Napríklad šéf firmy, v ktorej sme boli pracovne mal tiež „iba“ Chevrolet. Síce šlo o SUV verziu Captiva, ale viem si len ťažko predstaviť, že by majiteľ medzinárodne pôsobiacej firmy zo Slovenska s vyše 100 zamestnancami šoféroval podobné auto ako jeho podriadení. Sú to malé detaily, ale aj tie vám veľa napovedia o ľuďoch a ich správaní. Keď som sa nato pýtal majiteľa, tak mi povedal, že pre neho je priorita úspešnosť jeho spoločnosti a spokojnosť zamestnancov. Investuje veľa prostriedkov do kvalitného vzdelania pre svoje deti – platí im napríklad súkromného učiteľa angličtiny – native speakera. Napriek tomu, že by si mohol dovoliť míňať viac peňazí na osobný luxus, tak to nerobí. Nepovažuje to za správne a potrebné.

8/ Služby

Služby sú všeobecne na priemernej úrovni. Metro však majú veľmi pekné a je asi o polovicu menšie (29 staníc) než to v Prahe. Niekedy máte šťastie na lepšieho taxikára alebo čašníka a inokedy na menej. Nemal som však vyslovene negatívny zážitok – možno až na jeden bizarný. Jeden večer nás v lepšej reštaurácii obsluhoval čašník, ktorý priamo pred nami otvoril pivové fľaše zubami! Najprv som si myslel, že ide o VIP službu (za VIP salónik v ktorom sme sedeli bol príplatok 20%) a že sa chce čašník pred zákazníkmi pochváliť jeho superschopnosťami. Išlo však o čašníka, ktorý sa zaúčal a keď mu náš hostiteľ slušne vysvetlil, že takéto pivo piť nebudeme, tak sa veľmi hanbil a ospravedlňoval. Paradoxom bolo, že v našej skupine sedel jeden z najväčších expertov na Slovensku na kvalitu a bezpečnosť potravín! Zobrali sme to s humorom a máme zážitok na celý život.

9/Bývanie

Nájdete tu veľa panelákov na sovietsky spôsob. Oproti našim však majú architektonicky zaujímavé „arabské“ prvky. Väčšina ľudí zo strednej vrstvy žije podobne ako u nás práve v nich. Zamestnanci s ktorými som spolupracoval bežne bývali aj po 20 rokoch kariéry v Taškente v maximálne 2-izbových bytoch. Kvalitné a priestorné bývanie v hlavnom meste je aj tu veľmi drahé. Zaujímavosťou je, že tu nájdete aj v centre mesta zákutia a obydlia, ktoré by sa u nás rovnali domom z osád marginalizovaných skupín. A tie sú hneď o ulicu vedľa tých najdrahších bytových komplexov.

10/ Bezpečnosť

Celý čas som sa cítil veľmi bezpečne. Nebolo to len tým, že nás celý čas sprevádzali naši miestni partneri. Aj tu majú zlodejov, korupciu a iné formy kriminality, avšak celkový pocit z bezpečnosti bol na míle vzdialený tomu, čo som s predsudkami pred cestou očakával. Pravidelne som sa však cítil v ohrození života pri presune autom. Sú tu veľmi široké cesty - bulváre, semafóry, značky a priechody pre chodcov. Avšak šoféri dodržiavajúci primeranú rýchlosť, dostatočné rozostupy a bezpečnú plynulú jazdu sú tu vo výraznej menšine. Akoby sa všetci pretekali, kto sa dostane do cieľa rýchlejšie. Zadné pásy autá majú, ale nikto ich nepoužíva – sú zastrčené pod sedadlami. Klaksón sa však využíva oveľa častejšie. Nie však tak agresívne a arogantne ako u nás (na štýl: „ty debil, pohni sa!”), ale skôr tak výstražne (na štýl: „daj pozor, predbieham ťa!”). Nejakým zázrakom to ale funguje a všetci sú na tento štýl zvyknutí. Dopravných nehôd je tu vraj minimum.

Poďakovanie: Chcel by som sa veľmi pekne poďakovať celému tímu SNAS – Slovenskej národnej akreditačnej službe za dlhodbo skvelú spoluprácu. Táto pre slovenskú verejnosť neznáma štátna inštitúcia je pre mňa na Slovensku anomáliou. Pracujú pre ňu skvelí ľudia po odbornej aj ľudskej stránke – vrátane expertov, garantov, gestorov, tlmočníkov a ďalších pracovníkov a partnerov. Teším sa na ďalšiu spoluprácu a prajem všetko dobré.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Zdanie ohrozenia a žiadne odpovede. Čo ukázalo obvinenie Naďa z OĽaNO

Budúci týždeň sa prípad dostane aj pred parlamentný výbor.

Stĺpček Petra Schutza

Na vazalstve polície sa nič nezmenilo

Stíhanie Naďa z OĽaNO je zneužitím štátnej moci.

V Bratislave zmizol študent z Prešova

Bez stopy sa stratil počas behu s kamarátmi.


Už ste čítali?